strapateslnko

Len "luna" si mohla všimnúť ten rozdiel, že slnko je strapaté, a z tých čo to videli, len jej to prekážalo a súčasne neprekážalo.
Každý prameň svetla, strapatého slnka, mal inú dĺžku, hrúbku, rýchlosť, sklon. Bolo na ňom vidieť tú snahu: svietiť pravidelnejšie...
Možno sa pokúša dodnes...Každý lúč sa mu lomí. A všetky sa navzájom križujú a pletú...Pri dopade sú pohltené skutočnosťou, alebo odrazené viac, alebo menej, v závislosti od plochy a potom...
Je zbytočné predpokladať pád svetla, veď slnko sa predsa dá "rozčesať" :) A ak sa nedá- tak to má byť.
Može mu pomocť Luna (jeho protiklad), alebo samotné slnko, keďže klin sa klinom vybíja...
Možno všetci a všetko a hlavne slnko samotné.
Luna mu povie že je oslepené a preto dobre nevidí. Je oslepené sebou samým. Ale nie namyslené, len samo seba až príliš vidí a preto nič iné...
Nevidí, že nemusí svietiť pravidelnejšie, ani že ho netreba česať. Aká strašná tma by bola na miestach kde sa nelomí a neodráža. Takto je spravodlivejšie.
A keby sa jeho lúče neodrážali? Bol by svet bez farieb? Čierny?, keď čierna pohlcuje najviac svetla....
Slnko nech radšej "vidí svet z hľadiska večnosti". V jeho lúčoch je priadok. Vo farbách a v tom, že vobec žijeme... Keď to zistí, určite prestane chcieť. Svietiť podľa pravidiel-stále rovnako rýchlo, rovnako sa odrážať, alebo rovnako byť pohltené, rovnako svietiť na celú zem, nie len na pol...

Všetko sa mení, všetko je v pohybe, aj prechádza do svojho protikladu. Zmena plodí ďalšiu zmenu. Možno raz, keď sa dozvie, že v jeho strapatosti je poriadok...nebude strapaté slnko. No teraz je a tak to má byť?